Kto žil aj v čase reálneho socializmu a už mal vtedy občiansky preukaz, tak si isto pamätá, že o takomto čase boli naše médiá plné oslobodzovania našej vlasti Červenou armádou. Ako čas plynul, tak sa oslavy oslobodzovania jednotlivých miest blížili stále viac k Bratislave. A 4. apríla to tam vždy vrcholilo. Bolo to plné fráz a každý rok rovnaké. Novinári sa tú nudu občas snažili spestriť a priniesť spomienku nejakého veterána, vtedy sa tomu hovorilo - priamy účastník oslobodzovania. Najtrápnejšie však boli povinné besedy s priamymi účastníkmi bojov. Väčšinou išlo, v prípadoch, ktorých som bol ja svedkom, o ľudí, ktorí toho veľa nepovedali a s bojmi nemali veľa spoločného, spomienky odbili naučenými frázami, skrátka urobili si z toho takú malú socialistickú živnosť. Aj najesť, aj vypiť dostali a užili si aj trochu pozornosti. Tých, čo naozaj prešli bojmi, spravidla na besedy nepozývali. Títo “spomínači” už za mojich študentských čias boli starí dedkovia, tak ma vtedy napadlo, s kým budú besedy, keď títo “profíci” vymrú ? A hneď som aj navrhol - potom budú besedy s priamymi účastníkmi besied s priamymi účastníkmi bojov. Teda s nami - hurá, to bude život. A potom prišla “nežná” a b